Svedectvo Kiky
Moja pamäť bola hrozná. V škole mi to išlo zrazu ťažko, nevedela som prísť na slová a to som mala tesne pred maturitou a už ani nehovorím o tom, ako som sa v podvedomí mohla rozlúčiť s VŠ , ktorá bola mojím snom, ale bola som si vedomá, že s takým zdravotným stavom môžem zabudnúť. Zachvátila ma z toho všetkého depresia. Mala som pocit, že v mojom živote nastal bod, od ktorého už život nie je životom, ale iba prázdnym dožívaním a čakaním na koniec, ktorý bude vykúpením. Všetci naokolo ma videli ako chorú, slabú , padnutú do prachu, ubitú. Hoci som už v tom čase žila s Bohom a chodila na duchovné obnovy a akcie, neverila som, že mi pomôže, že má pre mňa riešenie. Mala som pocit, že na mňa zabudol , zavrhol ma a všetkým naokolo pomáha iba mne nie, lebo si to nezaslúžim.
Všetko, čo som si myslela, že mám som už nemala. Ostalo mi NIČ. A na tomto NIČ začal Boh znovu budovať môj život. Lebo musel zbúrať všetko to pyšné, falošné, súdiace vo mne, aby mi ukázal novú cestu. Vždy som mala niečo proti charizmatikom, nechápala som ich, považovala som dvíhanie rúk za zbytočný emocionálny prežitok a hraničilo mi to s čímsi „fanatickým“, to som ale netušila, že práve cez charizmaticky zamerané spoločenstvo mi Boh bude prinášať uzdravenie. Jedného dňa ma spoločenstvo DS z našej farnosti zavolalo na chvály, tak som išla. Nemala som čo stratiť, lebo som nemala NIČ a s tým svojím nič som tam išla. Po mesiacoch neschopnosti cítiť akúkoľvek emóciu okrem zúfalstva sa na tých chválach vo mne niečo zlomilo a iba som plakala. Tí ľudia, ktorých som ja vo svojom srdci dlho súdila a odsudzovala kvôli ich spôsobu modlitby mi preukázali lásku, pochopenie a milosrdenstvo. Našla som tu rodinu, ktorú nezaujímalo , že v takomto „stave“ im neviem dať nič, lebo oni ma prijali aj takúto „dochrámanú“ a ukázali mi, že nie som „chybná“, ale som v Božích očiach vzácna. Títo ľudia, ktorým som ja tak krivdila... Nebolo mi viac treba.
Začala som chodiť na chvály a neskôr, 29.6 toho roku som sa stala členkou spoločenstva. Stále som nebola ok, ale môj život začal opäť dávať zmysel. Zmysel mi dávala túžba po duchovnom raste, stretnutia v spoločenstve, ktoré mi dodávali silu ďalej žiť a znovuobjavenie toho, že Boh je živý. otvorilo sa mi úplne nové prežívanie a rozmer viery. Postupne týždeň po týždni, od chvál ku chválam mi bolo lepšie. Veľmi pomaly, ale bolo . Ani neviem ako sa to stalo, no viem, že je to vďaka spoločenstvu a ja som dnes tu, môžem vám svedčiť , relatívne zdravá, žijúca, schopná fungovať, študujúca na VŠ odbor, ktorý ma napĺňa a baví (nedávno mi dokonca prišlo štipendium za vynikajúci prospech). Pre mňa vtedy nemožné je skutočnosť. Môj život pre mňa vtedy skončil, ale Boh mi ukázal, že neskončil, ale začína odznova. Boh nie je mŕtvy a nevzdal to so mnou. Zdvihol ma a povedal nevzdávaj to! Premenil môj život a všetko čo mám a kým som je iba vďaka Nemu!