Svedectvo Lucky
Svedectvo Aničky
V jeden večer, keď som mala pocit, že som každého sklamala, že nie som dosť dobrá, že vlastne už ani neviem kým som, a cítila som sa úplne stratená, som pocítila dotyk Božej lásky. Zrazu som cítila, že nezáleží na tom, čo si o mne myslia druhí ľudia, ani na tom, koľkokrát som zlyhala a čo som urobila. Uvedomila som si, že nič z toho neurčuje moju hodnotu, pretože moja hodnota nie je v mojich vzťahoch, úspechoch, ani v mojich skutkoch, ale moja hodnota je v Bohu. Pochopila som, že nezáleží na tom, čo si o mne myslia druhí ľudia, ale len na tom, čo si myslí o mne Boh. A pre Neho som jeho milovanou dcérou, jeho vzácnou princeznou.
Odvtedy, čo sa toto stalo, som veľakrát opäť padla, mala som chvíle, keď som sa vôbec necítila ako princezná, ale skôr ako príšera, a mnohokrát som sa musela znova a znova rozhodovať pre Boha a odovzdávať mu svoje problémy a ťažkosti – ale vždy ma Boh znovu a znovu zahrnul svojou nekonečnou Láskou a pripomenul mi, kým pre Neho som. A tak by som chcela na záver povedať, že možno si niekto z Vás prechádza niečím podobným, je možno znechutený zo seba, stratený, bezradný. Tak Vám chcem povedať, že Boh na každého jedného z nás stále čaká s otvorenou náručou, a túži nás objať, zahojiť nám všetky rany a privítať nás naspäť doma.
On sa nikdy neunaví v odpúšťaní, to my sme tí, čo sa unavíme prosiť ho o odpustenie. Často sa nás diabol snaží odradiť, chce nám nahovoriť, že to nemá zmysel, že si nezaslúžime Božie odpustenie. Ale prosím Vás, neverte mu. Boh nikdy nikoho nesúdi, nech by vykonal čokoľvek. Lebo On nepozerá na to, čo sme spravili, ale pozerá sa na to, kým sme - na to, že sme jeho milované deti. Každodenne zažívam, ako to On so mnou nikdy nevzdáva, ani s nikým z nás – a tak to ani my nevzdávajme s Ním.
Svedectvo Terezky
Svedectvo Kiky
Moja pamäť bola hrozná. V škole mi to išlo zrazu ťažko, nevedela som prísť na slová a to som mala tesne pred maturitou a už ani nehovorím o tom, ako som sa v podvedomí mohla rozlúčiť s VŠ , ktorá bola mojím snom, ale bola som si vedomá, že s takým zdravotným stavom môžem zabudnúť. Zachvátila ma z toho všetkého depresia. Mala som pocit, že v mojom živote nastal bod, od ktorého už život nie je životom, ale iba prázdnym dožívaním a čakaním na koniec, ktorý bude vykúpením. Všetci naokolo ma videli ako chorú, slabú , padnutú do prachu, ubitú. Hoci som už v tom čase žila s Bohom a chodila na duchovné obnovy a akcie, neverila som, že mi pomôže, že má pre mňa riešenie. Mala som pocit, že na mňa zabudol , zavrhol ma a všetkým naokolo pomáha iba mne nie, lebo si to nezaslúžim.
Všetko, čo som si myslela, že mám som už nemala. Ostalo mi NIČ. A na tomto NIČ začal Boh znovu budovať môj život. Lebo musel zbúrať všetko to pyšné, falošné, súdiace vo mne, aby mi ukázal novú cestu. Vždy som mala niečo proti charizmatikom, nechápala som ich, považovala som dvíhanie rúk za zbytočný emocionálny prežitok a hraničilo mi to s čímsi „fanatickým“, to som ale netušila, že práve cez charizmaticky zamerané spoločenstvo mi Boh bude prinášať uzdravenie. Jedného dňa ma spoločenstvo DS z našej farnosti zavolalo na chvály, tak som išla. Nemala som čo stratiť, lebo som nemala NIČ a s tým svojím nič som tam išla. Po mesiacoch neschopnosti cítiť akúkoľvek emóciu okrem zúfalstva sa na tých chválach vo mne niečo zlomilo a iba som plakala. Tí ľudia, ktorých som ja vo svojom srdci dlho súdila a odsudzovala kvôli ich spôsobu modlitby mi preukázali lásku, pochopenie a milosrdenstvo. Našla som tu rodinu, ktorú nezaujímalo , že v takomto „stave“ im neviem dať nič, lebo oni ma prijali aj takúto „dochrámanú“ a ukázali mi, že nie som „chybná“, ale som v Božích očiach vzácna. Títo ľudia, ktorým som ja tak krivdila... Nebolo mi viac treba.
Začala som chodiť na chvály a neskôr, 29.6 toho roku som sa stala členkou spoločenstva. Stále som nebola ok, ale môj život začal opäť dávať zmysel. Zmysel mi dávala túžba po duchovnom raste, stretnutia v spoločenstve, ktoré mi dodávali silu ďalej žiť a znovuobjavenie toho, že Boh je živý. otvorilo sa mi úplne nové prežívanie a rozmer viery. Postupne týždeň po týždni, od chvál ku chválam mi bolo lepšie. Veľmi pomaly, ale bolo . Ani neviem ako sa to stalo, no viem, že je to vďaka spoločenstvu a ja som dnes tu, môžem vám svedčiť , relatívne zdravá, žijúca, schopná fungovať, študujúca na VŠ odbor, ktorý ma napĺňa a baví (nedávno mi dokonca prišlo štipendium za vynikajúci prospech). Pre mňa vtedy nemožné je skutočnosť. Môj život pre mňa vtedy skončil, ale Boh mi ukázal, že neskončil, ale začína odznova. Boh nie je mŕtvy a nevzdal to so mnou. Zdvihol ma a povedal nevzdávaj to! Premenil môj život a všetko čo mám a kým som je iba vďaka Nemu!
Svedectvo od Janky
Pred 4 rokmi, keď môj syn mal mať birmovku, sa ma zmocnil pocit urobiť niečo podobné. Tak som sa tiež prihlásila na prípravu sviatostí....podnietilo ma k tomu viacero okolností v mojom živote.
Ako prvé som prijala pozvanie do facebookovej kresťanskej skupiny "Zabojujme spoločne za naše mesto". Počas lockdownu (lokdaunu) som sa pridala ,vdaka vtedy pre mňa neznámej Maťky aj do iných modlitebných skupín...do Archy Bl.Zdenky,. stretávali a modlili sme sa online.. každý deň za chorých a trpiacich...napĺňalo ma to a dodávalo mi istotu a neskutočný pokoj v duši.
Svedectvá od Margitky
Svedectvo Ivanky
Prvé obrátenie
Keď som bola malá,v mojom živote bol Boh mŕtvy,..a vlastne ,vôbec nebol.