Svedectvo Aničky
V jeden večer, keď som mala pocit, že som každého sklamala, že nie som dosť dobrá, že vlastne už ani neviem kým som, a cítila som sa úplne stratená, som pocítila dotyk Božej lásky. Zrazu som cítila, že nezáleží na tom, čo si o mne myslia druhí ľudia, ani na tom, koľkokrát som zlyhala a čo som urobila. Uvedomila som si, že nič z toho neurčuje moju hodnotu, pretože moja hodnota nie je v mojich vzťahoch, úspechoch, ani v mojich skutkoch, ale moja hodnota je v Bohu. Pochopila som, že nezáleží na tom, čo si o mne myslia druhí ľudia, ale len na tom, čo si myslí o mne Boh. A pre Neho som jeho milovanou dcérou, jeho vzácnou princeznou.
Odvtedy, čo sa toto stalo, som veľakrát opäť padla, mala som chvíle, keď som sa vôbec necítila ako princezná, ale skôr ako príšera, a mnohokrát som sa musela znova a znova rozhodovať pre Boha a odovzdávať mu svoje problémy a ťažkosti – ale vždy ma Boh znovu a znovu zahrnul svojou nekonečnou Láskou a pripomenul mi, kým pre Neho som. A tak by som chcela na záver povedať, že možno si niekto z Vás prechádza niečím podobným, je možno znechutený zo seba, stratený, bezradný. Tak Vám chcem povedať, že Boh na každého jedného z nás stále čaká s otvorenou náručou, a túži nás objať, zahojiť nám všetky rany a privítať nás naspäť doma.
On sa nikdy neunaví v odpúšťaní, to my sme tí, čo sa unavíme prosiť ho o odpustenie. Často sa nás diabol snaží odradiť, chce nám nahovoriť, že to nemá zmysel, že si nezaslúžime Božie odpustenie. Ale prosím Vás, neverte mu. Boh nikdy nikoho nesúdi, nech by vykonal čokoľvek. Lebo On nepozerá na to, čo sme spravili, ale pozerá sa na to, kým sme - na to, že sme jeho milované deti. Každodenne zažívam, ako to On so mnou nikdy nevzdáva, ani s nikým z nás – a tak to ani my nevzdávajme s Ním.