3.TÉMA: VYJADRENIE NÁZORU
Vzťahy naplnené láskou v celej svojej náročnosti a z nich vychádzajúce spoločné kráčanie životom si nevieme predstaviť bez možnosti a odvahy vyjadriť slobodne svoj názor. Už by v nich totiž nebola láska, ale vyžarovali by čosi násilné, čoho by sme sa chceli čím skôr zbaviť, pretože nás to vôbec neláka. Práve na problematiku vyjadrenia názoru sa zameriava tretia téma synodálneho procesu
. Prečo? Lebo spoločné kráčanie nás pozýva mať čas na vzájomné zdieľanie, v ktorom máme hovoriť s odvahou(otvorene hovoriť, čo si myslím) a parrésiou (čo znamená hovoriť v slobode, pravde a láske), aby sme mohli žiť vo vzájomnom súlade. Pre synodalitu sú teda nevyhnutné dva postoje, ku ktorým nás pápež František pozýva: jednak otvorene hovoriť, čo si myslím a pokorne počúvať, čo hovoria ostatní. Odvoláva sa na parrésiu, priamy a úprimný spôsob, ktorým aj prví kresťania ohlasovali evanjelium.
Cudzí výraz parrésia sa používal už v 5.stor. pred Kristom na označenie hľadania a komunikácie pravdy prostredníctvom dialógu. Odkazuje jednak na slobodu povedať všetko, ale predovšetkým odkazuje na úprimnú a nezištnú schopnosť vyjadriť sa a povedať všetko, čo vnímame ako pravdu a to aj napriek tomu, že riskujeme osobnú bezpečnosť alebo povesť. Nový zákon často používa tento výraz na označenie kázania apoštolov a odkazuje naň ako na jeden z kľúčových momentov ich úspechu aj napriek odporu, s ktorým sa stretávali.
Trojrozmernosť vyjadrenia názoru – sloboda, pravda a láska
Vždy si vyžaduje trojrozmernosť. No my niekedy hovoríme s odvahou, ale bez lásky, inokedy egoisticky a tendenčne a chýba nám otvorenosť pravde, a napokon môžeme vidieť pravdu, no chýba nám vnútorná sloboda a odvaha hovoriť.
Vírusy, ktoré ovplyvňujú naše vyjadrenie názoru
Náš názor môže byť ovplyvňovaný a formovaný nepravdivými a skreslenými vonkajšími okolnosťami. Patrí k ním populizmus, keď hovoríme, čo iní chcú počuť; nacionalizmus, keď nevieme k ostatným pristupovať s rešpektom a úctou ľudskej dôstojnosti; a napokon nenávisť, keď pohnútkou nášho rozprávania nie je láska, ale hnev a pomsta. Čo formuje náš názor? Ďalším vírusom môže byť frustrácia. „Veď načo to budem hovoriť, aj tak sa nič nezmení.“ „Mám svoju skúsenosť, už som aj hovoril a všetko ostalo po starom.“ Možno ešte neprišiel čas na to, čo sme povedali, ale dôležité je, že prišiel podnet. Dôležité je hovoriť s trpezlivosťou a nenásilne, aby výsledkom nebolo iba rumovisko.
Nepochybne aj strach ovplyvňuje naše vyjadrenie názoru. Strach zo sklamania, nepochopenia, neprijatia, odmietnutia alebo aj zneužitia a zrady, a preto neraz ostaneme radšej ticho. To, čím sme prispeli do rozhovoru, nemusí byť úplne správny pohľad na vec a možno sa dialógom prišlo k iným riešeniam, ale svojím príspevkom sme pomohli otvoriť tému, ktorá by inak ostala v zabudnutí. Platí tu to známe biblické, jeden rozsieva a druhý bude žať. Preto je nesmierne dôležité vážiť si pohľad toho, kto dokázal rozprávať a ísť s vlastnou kožou na trh.
Biblický úryvok súvisiaci s témou: Modlitba Anny (1 Sam 1, 9-20)
Keď sa v Šíle najedli a napili, Anna vstala. Kňaz Héli sedel v kresle pri dverách Pánovho chrámu. Anna sa v trpkosti duše modlila k Pánovi a horko plakala. A urobila takýto sľub: „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobníčky a spomenieš si na mňa, ak nezabudneš na svoju služobnicu a daruješ jej mužského potomka, dám ho Pánovi po všetky dni jeho života a britva sa jeho hlavy nedotkne.“
Takto sa už dlho modlila pred Pánom a Héli pozoroval jej ústa. Anna si však hovorila iba v srdci; pery sa jej síce pohybovali, ale hlas počuť nebolo. A tak si Héli myslel, že je opitá. Preto jej povedal: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvi už z vína, čo si popila!“
Anna odvetila: „Nie, pane môj. Ja som veľmi nešťastná žena. Nepila som víno ani nijaký opojný nápoj, iba dušu som si vyliala pred Pánom. Nepokladaj svoju služobníčku za Beliálovu dcéru. Od veľkého žiaľu a zármutku som hovorila až dosiaľ.“
Héli jej povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech ti dá, o čo si ho prosila.“
Ona odpovedala: „Kiež by tvoja služobníčka našla milosť v tvojich očiach.“
Žena potom šla svojou cestou, zajedla si a tvár už nemala zronenú ako predtým. Ráno vstali a poklonili sa Pánovi. Potom sa vrátili a prišli domov do Rámy. Elkána poznal svoju ženu Annu a Pán si na ňu spomenul. A keď nadišiel čas, Anna počala a porodila syna a dala mu meno Samuel, pretože si ho od Pána vyprosila.
Krátke zamyslenie nad úryvkom, prepojené s témou:
Všetci máme radi dobré vzťahy. A vieme, že sú možné vďaka komunikácii a dialógu. Každý z nás však iste má aj takú skúsenosť, že vo vzájomných vzťahoch dochádza k rôznym napätiam a nedorozumeniam. K niečomu podobnému došlo aj v chráme, kde sa prišla modliť žena menom Anna. Vo svojom srdci volala na Boha, ale jej hlas počuť nebolo. Toto všetko pozoroval kňaz Héli, ktorého by sme mohli nazvať „profesionálom modlitby“, a hneď zareagoval na to, čo videl. Vyjadril svoj názor. Napomenul Annu za to, že je opitá. A tu je veľkosť Anny, keď reaguje bez toho, aby sa urazila. S pokorou vyjadruje, že pravda je inde, a úprimne hovorí o tom, čo prežíva. Týmto postojom pomáha aj samotnému Hélimu. Keď Anna odchádza z chrámu, dostáva od Héliho požehnanie, čo znamená, že on sa pridáva k jej modlitbe. Čo nám môže povedať toto Božie slovo?
• V spoločnosti i Cirkvi mnohokrát počuť hlas: „Nech sa každý stará o seba.“ OK, ale ak veríme, že Cirkev je Božia rodina, ba dokonca že všetci na svete sme jedna ľudská rodina, tak tento postoj nie je vhodný. My všetci sme rovnako dôležitou súčasťou Cirkvi. A tu je dôvod, prečo vyjadriť svoj názor. Lebo ide o našu vec!
• Vo sviatostiach, predovšetkým v krste a birmovaní, sme dostali isté poslanie ako Ježišovi učeníci. Boh nám zveril veľkú zodpovednosť za Božie kráľovstvo. A preto máme niekedy nielen právo, ale doslova aj povinnosť vyjadriť svoj názor.
• Ak sa nám dostane zo strany cirkevnej autority nepochopenie, spomeňme si na postavu Anny, ktorá sa nestiahla, ale s úctou a pokorou vyjadrila svoj názor. A vďaka tomuto odvážnemu postoju sa zmenil aj postoj kňaza Héliho.
• Pápež František v jednom príhovore povedal, že nielen pastier vie, kde sú dobré a výživné pastviny, ale aj ovce majú čuch na čerstvú trávu. Pohľad laikov môže byť užitočný a môže pomôcť kňazovi vidieť situácie komplexne, lebo nikto z nás nie je neomylný.
Poznámka :
Uvedený text k tretej synodálnej téme „VYJADRENIE NÁZORU“ má poslúžiť ako inšpirácia. Opäť sme sa pokúsili priblížiť myšlienky, ktoré nás pri tejto téme oslovili. Dúfame, že Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom. Dôležité je počúvať Boha. Ak Vás osloví prostredníctvom iného biblického textu alebo myšlienky, nebojte sa to použiť.
Hlavná otázka Synody:
Skôr než si začneme klásť otázky a hľadať odpovede vo svetle Ducha Svätého, pripomeňme si základnú otázku Synody, ktorá nás sprevádza počas všetkých desiatich tém:
„Ako sa dnes na rôznych úrovniach uskutočňuje spoločné kráčanie, ktoré umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s misiou, ktorá jej bola zverená; a aké kroky nás Duch Svätý pozýva vykonať, aby sme rástli ako synodálna Cirkev?“
Môžete sa inšpirovať týmito OTÁZKAMI K DIALÓGU, ak Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom.
Prezentovanie otázok:
Každý je pozvaný hovoriť s odvahou(smelo) a parrésiou (to znamená v slobode, pravde a láske).
Čo spôsobuje, že mnohokrát ostávame ticho? Dokážem ako jednotlivec vypovedať s odvahou a parrésiou?
Čo je dominantné v mojom vystupovaní a čo mi chýba?
Som slobodný a otvorený pravde, aby sa aj môj názor rozvíjal a posúval ďalej alebo vnucujem svoje názory a presvedčenia druhým?
Kedy a ako dokážem rozprávať o tom, čo je pre nás vo farnosti dôležité?
Čo mi pomáha hovoriť odvážne, úprimne a s úctou v našej miestnej cirkvi a v spoločnosti?
Čo mi bráni hovoriť odvážne, úprimne a zodpovedne v našom miestnom spoločenstve? Prečo sú naši ľudia vo farnostiach niekedy zakríknutí, neprekáža im niečo?
Kto rozpráva v mene nášho kresťanského spoločenstva v kontakte s inými?
Ako vnímam svoju dôležitosť a zodpovednosť za dianie v Cirkvi ja osobne?
Aký je môj postoj k sociálnym sieťam? Vyjadrujú moje statusy, komentáre, zdieľania a moje postoje vôbec to, že som súčasťou Cirkvi? Ako tam vyjadrujem svoj názor?
Výzva témy:
Možno sa už dlhšie odhodlávaš vyjadriť svoj názor. Vykroč s dôverou, porozprávaj sa o tom s Pánom v modlitbe a s postojom Anny prehovor. Synodálna cirkev chce načúvať.
Záverečná modlitba:
Modlitba sv. Františka o pokoj
Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.
2. TÉMA: POČÚVANIE
Prvým krokom na ceste spoločného kráčania životom je počúvanie. Práve na počúvanie sa zameriava druhá synodálna téma. Prečo? Lebo nám umožňuje poznať toho, s kým kráčame. Vieme, že je potrebné rozlišovať medzi poznaním vecí a poznaním osôb. Poznanie vecí si spravidla vyžaduje zmyslami alebo empiricky overiteľné fakty, avšak bránou poznania osôb, teda aj Boha, je láska. Marko Rupnik v jednej svojej publikácii opisuje skúsenosť z vyučovania náboženstva na gymnáziu. Študentom ukázal fotku dievčaťa a opýtal sa, ako sa podľa nich dievča cíti. Odpovede sa odlišovali a vo vzniknutej diskusii každý hľadal argumenty z pozorovania výrazu tváre dievčaťa na fotografii, aby podporil svoje tvrdenie. Zhodnúť sa však nedokázali. Napokon jeden zo študentov vyhlásil: „Ak sa chceme naozaj dozvedieť, ako sa cíti, musíme sa jej na to spýtať.“ Je to tak, všetky analýzy sú iba čiastočné a povrchné, ak sa neberie do úvahy samotné dievča a nevstúpime s ňou do vzájomnej komunikácie. Následne sa študentov spýtal, či sú si istí, že im dievča svoje pocity povie. V triede zaznela všeobecná zhoda, že nie a niekto dodal: „Pravdepodobnosť toho, či sa dievča podelí o svoje vnútorné pocity, závisí od priateľstva s ňou.“ V láske sa osoba odovzdáva, a preto ju môže skutočne poznať iba niekto, kto ju naozaj miluje. To si však vyžaduje počúvať nielen sluchom, ale predovšetkým srdcom. Ani hlavným princípom poznania Boha nie sú nazhromaždené fakty, ale láska. „Každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ (1Jn 4, 7.) Osoby môžeme skutočne poznať, iba ak vstupujeme do vzájomnej komunikácie, ktorej podstatnou súčasťou je počúvanie srdcom. Počúvanie Boha a počúvanie ľudí. To si však vyžaduje lásku, teda otvorené srdce, otvorenú myseľ a postoj bez predsudkov.
Mať čas pre toho druhého
Inšpiratívny a pre dnešnú dobu veľmi výstižný je príbeh Mojžiša, ktorý sa stretáva s Bohom na Sinaji. Rozpráva sa s ním z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom. No predovšetkým tam zostáva 40 dní. Pre počúvanie Boha, ale aj človeka je potrebné vytvoriť si priestor, stíšiť sa, upokojiť srdce, mať čas. Tlak vonkajších okolností a výkonová choroba neraz ovplyvňuje aj naše počúvanie. Paradoxne to môže byť aj pri posvätných veciach. Napríklad blížiaci sa čas sv. omše môže neraz vytvárať tlak počas vysluhovania sviatosti zmierenia… Dôležité je hľadať príležitosti, pri ktorých tí druhí vedia, že mám priestor, aby som ich počúval.
Upratať si vo svojich predsudkoch
Predsudky poznáme racionálne a emocionálne. Napríklad mám čosi naštudované, nejakú múdrosť, tak o čo sa ten druhý pokúša… už som si čosi v živote preskákal, tak čo si tu ten mladík v puberte dokazuje. Alebo mám s tým druhým už nejakú skúsenosť a viem aký je…, najskôr nech sa dá do poriadku, začne chodiť do kostola, pristupovať k sviatostiam, a potom sa môžeme rozprávať… Otvorená myseľ však ide za hranicu racionality a emocionality. Dotýka sa schopnosti chcieť vidieť viac. Nepotrebuje súdiť a vybíjať sa na nepodstatných veciach, ale chce počúvať a pochopiť, čo hovorí srdce toho druhého. No to si žiada darovanie sa… Preto je otvorené srdce a otvorená myseľ aj otázkou duchovného života, teda toho, nakoľko mi viera, ktorú žijem otvára myseľ a srdce a naopak nakoľko ho blokuje a robí úzkoprsím. Mali by sme si upratať vo svojich predsudkoch, nepravdy, ktoré mám v sebe o tom druhom a zamerať sa na pravdy, ktoré mi o ňom hovorí Boh.
Počúvať, čo mi Pán hovorí na ceste do „zasľúbenej zeme“
Mojžiš pozorne počúva, čo mu Pán hovorí. A Pán zapíše všetky nariadenia na dve kamenné tabule, s ktorými neskôr Mojžiš zostupuje z vrchu Sinaj a predstupuje pred Izraelský ľud. Vidíme, že počúvanie Boha Mojžiša mení. Slová, ktoré zazneli na vrchu Sinaj nie sú vpísané len na tabule, ale aj do Mojžišovho srdca. Nechal sa tak preniknúť prítomnosťou Boha, ktorý je svätý, bol tak preniknutý tým, čo počul, že jeho tvár žiarila. Takáto je Božia prítomnosť a takéto je „sväté“ počúvanie Boha, ktorý hovorí.
Biblický úryvok súvisiaci s témou: Boh sa zjavuje na Sinaji (Ex 19, 16-20; 33, 1-3a; 34, 27-35)
Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa. Hustý mrak zakrýval vrch a silno zaznieval zvuk rohu. I chvel sa strachom všetok ľud v tábore. Mojžiš však vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a oni sa postavili pod samým vrchom. Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol. Zvuk rohu bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Pán mu odpovedal v hrmení. Keď Pán zostúpil na končiar Sinaja, zavolal Mojžiša na končiar vrchu a Mojžiš vystúpil hore.
Potom Pán povedal Mojžišovi: „Choď, odíď odtiaľto ty aj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, do krajiny, ktorú som odprisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, keď som povedal: "Dám ju tvojmu potomstvu." Pošlem pred tebou anjela a vyženie Kanaánčanov, Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov a on ťa vovedie do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.“
Potom Pán povedal Mojžišovi: „Napíš si tieto slová, lebo na podklade týchto slov som uzavrel zmluvu s tebou a Izraelom!“ A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu. Potom Pán napísal na tabule príkazy zmluvy, desatoro prikázaní.
Keď Mojžiš zostupoval z vrchu – dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval z vrchu –, Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním mal. Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť. Mojžiš ich volal a prišli k nemu Áron a všetci poprední pospolitosti a Mojžiš sa s nimi porozprával. Potom sa priblížili všetci Izraeliti a on im rozpovedal všetko, o čom s ním Pán na vrchu Sinaj hovoril. Keď Mojžiš skončil rozhovor s nimi, dal si na tvár závoj. A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril, závoj odkladal, kým sa nevrátil späť. A keď vyšiel, oznamoval Izraelitom, čo mal prikázané. Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišovi tvár žiarila. A Mojžiš si dával závoj na tvár, kým nevošiel, aby sa s ním rozprával.
V súčasnej uponáhľanej dobe veľmi dobre vieme, že nie je počúvanie ako počúvanie. Správne, aktívne počúvanie znamená otvorenosť pre zmenu. Je to ochota otvorene prijať ponúkanú výzvu a kráčať v dôvere do „určeného cieľa“. Mojžiš, ktorý tvorí most medzi Bohom a ľuďmi, je predobrazom Ježiša Krista, ktorý v prvom rade počúva Otca, aby tak následne konal jeho vôľu a priviedol Boží ľud k tomu, aby „zaujal krajinu“, zasľúbenú zem oplývajúcu mliekom a medom. A teda, cieľom novozákonného Mojžiša, Ježiša Krista, je priviesť svoj ľud do neba.
Hlavná otázka Synody:
Skôr než si začneme klásť otázky a hľadať odpovede vo svetle Ducha Svätého, pripomeňme si základnú otázku Synody, ktorá nás bude sprevádzať počas všetkých desiatich tém:
„Ako sa dnes na rôznych úrovniach uskutočňuje spoločné kráčanie, ktoré umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s misiou, ktorá jej bola zverená; a aké kroky nás Duch Svätý pozýva vykonať, aby sme rástli ako synodálna Cirkev?“
Výzva témy:
Prejavte slovne, alebo prostredníctvom modlitby, vďačnosť tým, ktorých vnímate ako tých, ktorí počúvajú, čo Duch hovorí dnešnej Cirkvi. Zároveň povzbuďte tých, ktorí si myslia, že na ich hlase/názore nezáleží, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor.
Záverečná modlitba:
Za sluch otvorený na počúvanie: aby naše srdcia a mysle boli na synodálnej ceste otvorené na počúvanie bez predsudkov...
Môžete sa inšpirovať týmito OTÁZKAMI K DIALÓGU, ak Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom.
Podobne ako Mojžiš žil uprostred Izraelského národa, aj my žijeme uprostred spoločenstva veriacich. Ktorých ľudí vnímame v súčasnej miestnej Cirkvi ako tých, ktorí počúvajú Boha? Kto sú tí, skrze ktorých nám dnes hovorí Boh? Môže Boh hovoriť k druhým aj cezo mňa?
Ako členovia farského spoločenstva žijeme v rôznorodosti povolaní, individuálnych charakterových vlastností a čŕt. Ako je možné spoločným počúvaním zjednotiť túto rôznorodú skupinu? Ako je možné kráčať spoločne do cieľa, ktorým je nebo? Ako je moje počúvanie Božieho hlasu pre súčasnú Cirkev dôležité?
Počúvanie umožňuje výmenu darov, vytvára podmienky pochopiť spôsob chápania a konania iného človeka. Zároveň určuje podmienky na ohlasovanie evanjelia, aby účinným a plodným spôsobom zasiahlo srdcia. Každá farnosť má veriacich, ktorí žijú na periférii duchovného života a nie sú aktívne zapojení do života farského spoločenstva veciach. Ako môžeme vytvoriť priestor pre týchto ľudí a vypočuť si ich hlas? Ako im môžeme napomôcť v počúvaní Boha? Ako im môžeme pomôcť presunúť sa z periférie do jadra Cirkvi, v ktorom bije Ježišovo srdce?
Mám čas pre ostatných?- Pre koho si vytvorím priestor a pre koho nie? - Aké sú obmedzenia našej schopnosti počúvať najmä tých, ktorí majú iné názory?- Dokážeme identifikovať predsudky a stereotypy, ktoré nám bránia v počúvaní?- Ako si robíme poriadok v predsudkoch? Ako sa bránime ich vytváraniu?
1. Spoločníci na ceste
Prvá synodálna téma nás pozýva uvažovať o našich spoločníkoch na ceste životom. Prečo? Lebo či už v Cirkvi alebo aj v spoločnosti ideme po rovnakej ceste bok po boku, jeden vedľa druhého. Životom, ktorý nás vystavuje dôležitej otázke. Pýta sa na zmysel našej existencie, jej hĺbku a krásu. V tejto kráse nachádza Cirkev svoju identitu, lebo pravá Cirkev má svoj pôvod v Božom živote, v prameni všetkej krásy. Vieme, že Cirkev je spoločenstvom osôb, a preto nemôže byť riadená pastoračnými plánmi, ale jednotou slobodných vzťahov a skutkami lásky. Pastoračné plány sú prostriedky v službe života tohto spoločenstva, ale nie ciele. Všetka snaha duchovného života stať sa podobným Bohu je krása, lebo zjavovaná pravda je Láska a uskutočňovaná láska je krása. Kráčajúc po ceste pravdy a lásky objavujeme Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, teda Boha vzťahu. A tak na dosiahnutie krásy je potrebné vyjsť zo seba a nájsť zjednotenie s druhými. Spoločne sa radovať, napĺňať sa nádejou, ale aj stáť jeden vedľa druhého vo chvíľach námahy, bolesti a úzkosti. Je to rozmer života, ktorý nadchýna a priťahuje, je to krása.
Iní nám pomáhajú identifikovať sa
Spoločné kráčanie nám pomáha uvedomiť si, kde sa nachádzam a kde sa nachádzame. Iba v stretnutí s druhým človekom môžem skutočne poznať kým som. On mi nastavuje zrkadlo, v ktorom vidím odraz svojich postojov a odhaľujem svoju pravú tvár. V skutočnosti aj blízkosť spoločenstva môžem prežívať iba vtedy, keď mám vedľa seba niekoho, kto denne skúša moju trpezlivosť a kto zároveň pozná moja slabosti. Kto videl, ako sa v mojom kostýme ukazujú trhliny a nedovolí mi, aby som si ho znovu obliekol, lebo by vyšla najavo do očí bijúca faloš. Pozná ma a nepriamo odo mňa žiada, aby som išiel so svojou kožou na trh. Bez iných sa nedokážeme identifikovať ani ako osoba ani ako spoločenstvo.
Kráčať bok po boku a nestáť bokom
Príbeh emauzských učeníkov poznáme. Plní sklamania kráčali bok po boku, až kým sa k ním nepridal Ježiš. Zapálil im srdcia, otvoril oči, spoznali ho pri lámaní chleba a plní radosti a nádeje sa vrátili do Jeruzalema. No možno nie sme ako emauzskí učeníci a viac nás charakterizuje Cirkev, ktorá ostala v Jeruzaleme. Nepohnú sa, sedia plní strachu za zatvorenými dverami, sú statickí. Poznáme to, keď príde za nami „neveriaci človek“, ktorý kdesi v prírode objavil Boha a my ho odbijeme, lebo vraví, že nemá rád Cirkev alebo že neverí v Cirkev. Sú to tie známe výroky: „Pán farár v Boha verím, ale nehovorte mi o Cirkvi“. Spoločníkom na ceste je aj svet okolo nás. Možno tí vo svete kráčajú a my stojíme. Svet určite ide, ale je na mieste pýtať sa, či my nie sme tí, ktorí sedíme. Či nestojíme niekde bokom od behu života, veď už sa hýbať nemusíme, všetko vieme a všetkých poučíme, ako majú kráčať ďalej.
Biblický úryvok súvisiaci s témou: Emauzskí učeníci (Lk 24, 13-35)
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Krátke zamyslenie nad úryvkom, prepojené s témou:
Dvaja Ježišovi učeníci, zrejme priatelia, sa vybrali po Ježišovej smrti na cestu do Emauz. Nevieme, prečo išli len oni dvaja. Zrazu k nim prichádza neznámy človek – cudzinec, ktorý s nimi kráča. Učeníci ho „zoberú do partie“ a začnú s ním po jeho otázke zdieľať svoje starosti. Takto kráčajú dlhý čas spoločne, nevediac, že kráčajú s Ježišom.
Ježiš najskôr nechá vyrozprávať ich a on len počúva. Potom mu nechajú slovo a zas počúvajú oni. Je to cesta, na ktorej kráčajú tri osoby otvorené pre dialóg. Tak sa z troch jednotlivcov vďaka vzájomnému komunikovaniu, ktoré pozostáva z hovorenia, ale aj mlčania, stáva komunikujúce spoločenstvo.
Vďaka debate, ktorá sa rozvinula, im cesta ubehla zrejme dosť rýchlo. Keďže vytvorené spoločenstvo bolo príjemné, tí dvaja pozývajú Ježiša, aby ostal s nimi, a tak zasadli za stôl. Pri Eucharistii sa ich spoločenstvo ešte viac zjednotí a v pocestnom spoznajú Krista. Natešení si túto radosť nenechávajú pre seba, ale idú ju zdieľať s ostatnými.
Poznámka :
Uvedený text k prvej synodálnej téme „Spoločníci na ceste“ má poslúžiť ako inšpirácia. Sú tu myšlienky, ktoré vám môžu pomôcť. Okrem príbehu o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-25) môže byť inšpiratívny aj príbeh o uzdravení slepca pri Jerichu (Mk 10,46-52) alebo to, ako píše apoštol Pavol o Tajomnom tele Kristovom (1Kor 12,12-13), no určite to môže byť aj iný úryvok z Písma. Dôležité je počúvať Boha, ak Vás osloví prostredníctvom iného biblického textu alebo myšlienky, nebojte sa to použiť.
Hlavná otázka Synody:
Skôr než si začneme klásť otázky a hľadať odpovede vo svetle Ducha Svätého, pripomeňme si základnú otázku Synody, ktorá nás bude sprevádzať počas všetkých desiatich tém:
„Ako sa dnes na rôznych úrovniach uskutočňuje spoločné kráčanie, ktoré umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s misiou, ktorá jej bola zverená; a aké kroky nás Duch Svätý pozýva vykonať, aby sme rástli ako synodálna Cirkev?“
Môžete sa inšpirovať týmito OTÁZKAMI K DIALÓGU, ak Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom.
Podobne ako emauzskí učeníci a Ježiš, aj my kráčame v Cirkvi a v spoločnosti bok po boku po rovnakej ceste. Každý z nás je začlenený do nejakej miestnej cirkvi / farského spoločenstva. Ktorí ľudia v tejto našej miestnej cirkvi kráčajú spoločne? Ktorí sú to?
Naše miestne cirkevné spoločenstvá / farnosti majú aj množstvo osôb, ktoré akoby nekráčali s ostatnými. Niekedy vznikajú skupiny, ktoré sú od seba vzdialené. Kto sú tí, čo sa zdajú byť od seba v našom spoločenstve / farnosti najviac vzdialení?
Krásny záver evanjeliového príbehu o emauzských učeníkoch nás povzbudzuje k spoločnému kráčaniu, pretože tak môžeme spoločne rásť. Ako konkrétne máme rásť ako spoločníci?
V každej farnosti badať nejaké skupinky či jednotlivcov, ktorí nie sú celkom začlenení do života farnosti a zjavne kráčajú sami. Ktoré skupiny alebo jednotlivci sú to? Ktorí zostávajú na okraji?
Kde sa na ceste spoločného kráčania nachádzam a kde sa nachádzame?
Kráčam? Ak áno, s kým na tejto ceste počítam a s kým nie?
Kráčame? Ak áno, s kým kráčame?
S kým nekráčame a mohli by sme?
Kto by chcel s nami kráčať a nechali sme ho, či už úmyselne alebo nevedome, bokom?
Som kresťanom pre seba, alebo s druhými? Ako môžem byť kresťanom s druhými a nie pre seba?
Ako si k sebe navzájom môžeme byť v našom spoločenstve bližšími?
Ako sa viac usilovať v spoločenstve o jednotu, alebo čo môžeme urobiť preto, aby sme eliminovali mentalitu polarizácie, rozdelenia, „sektárstvo“?
Čo mi príde na myseľ, keď sa povie Cirkev a čo keď sa povie farnosť?
Môže sa niekto v našom spoločenstve cítiť, že nie je súčasťou farnosti a preto je ponechaný na okraji?
Akú mám predstavu o miestnej Cirkvi („sen o Cirkvi“) – čo by v nej malo určite byť (od najdôležitejších po najmenej podstatné), čo mi tam chýba, čo je pozitívne a čo negatívne?
Kam kráča naša súčasná Cirkev a naša farnosť? Máme cieľ (sme cieľavedomí)? Ide Cirkev/farnosť správnym smerom? Ak nie, čo my môžeme pre to spraviť?
Záverečná modlitba:
Za Cirkev na synodálnej ceste: aby sme mohli kráčať ako spoločníci, bok po boku po tej istej ceste...