1. Spoločníci na ceste
Prvá synodálna téma nás pozýva uvažovať o našich spoločníkoch na ceste životom. Prečo? Lebo či už v Cirkvi alebo aj v spoločnosti ideme po rovnakej ceste bok po boku, jeden vedľa druhého. Životom, ktorý nás vystavuje dôležitej otázke. Pýta sa na zmysel našej existencie, jej hĺbku a krásu. V tejto kráse nachádza Cirkev svoju identitu, lebo pravá Cirkev má svoj pôvod v Božom živote, v prameni všetkej krásy. Vieme, že Cirkev je spoločenstvom osôb, a preto nemôže byť riadená pastoračnými plánmi, ale jednotou slobodných vzťahov a skutkami lásky. Pastoračné plány sú prostriedky v službe života tohto spoločenstva, ale nie ciele. Všetka snaha duchovného života stať sa podobným Bohu je krása, lebo zjavovaná pravda je Láska a uskutočňovaná láska je krása. Kráčajúc po ceste pravdy a lásky objavujeme Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, teda Boha vzťahu. A tak na dosiahnutie krásy je potrebné vyjsť zo seba a nájsť zjednotenie s druhými. Spoločne sa radovať, napĺňať sa nádejou, ale aj stáť jeden vedľa druhého vo chvíľach námahy, bolesti a úzkosti. Je to rozmer života, ktorý nadchýna a priťahuje, je to krása.
Iní nám pomáhajú identifikovať sa
Spoločné kráčanie nám pomáha uvedomiť si, kde sa nachádzam a kde sa nachádzame. Iba v stretnutí s druhým človekom môžem skutočne poznať kým som. On mi nastavuje zrkadlo, v ktorom vidím odraz svojich postojov a odhaľujem svoju pravú tvár. V skutočnosti aj blízkosť spoločenstva môžem prežívať iba vtedy, keď mám vedľa seba niekoho, kto denne skúša moju trpezlivosť a kto zároveň pozná moja slabosti. Kto videl, ako sa v mojom kostýme ukazujú trhliny a nedovolí mi, aby som si ho znovu obliekol, lebo by vyšla najavo do očí bijúca faloš. Pozná ma a nepriamo odo mňa žiada, aby som išiel so svojou kožou na trh. Bez iných sa nedokážeme identifikovať ani ako osoba ani ako spoločenstvo.
Kráčať bok po boku a nestáť bokom
Príbeh emauzských učeníkov poznáme. Plní sklamania kráčali bok po boku, až kým sa k ním nepridal Ježiš. Zapálil im srdcia, otvoril oči, spoznali ho pri lámaní chleba a plní radosti a nádeje sa vrátili do Jeruzalema. No možno nie sme ako emauzskí učeníci a viac nás charakterizuje Cirkev, ktorá ostala v Jeruzaleme. Nepohnú sa, sedia plní strachu za zatvorenými dverami, sú statickí. Poznáme to, keď príde za nami „neveriaci človek“, ktorý kdesi v prírode objavil Boha a my ho odbijeme, lebo vraví, že nemá rád Cirkev alebo že neverí v Cirkev. Sú to tie známe výroky: „Pán farár v Boha verím, ale nehovorte mi o Cirkvi“. Spoločníkom na ceste je aj svet okolo nás. Možno tí vo svete kráčajú a my stojíme. Svet určite ide, ale je na mieste pýtať sa, či my nie sme tí, ktorí sedíme. Či nestojíme niekde bokom od behu života, veď už sa hýbať nemusíme, všetko vieme a všetkých poučíme, ako majú kráčať ďalej.
Biblický úryvok súvisiaci s témou: Emauzskí učeníci (Lk 24, 13-35)
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Krátke zamyslenie nad úryvkom, prepojené s témou:
Dvaja Ježišovi učeníci, zrejme priatelia, sa vybrali po Ježišovej smrti na cestu do Emauz. Nevieme, prečo išli len oni dvaja. Zrazu k nim prichádza neznámy človek – cudzinec, ktorý s nimi kráča. Učeníci ho „zoberú do partie“ a začnú s ním po jeho otázke zdieľať svoje starosti. Takto kráčajú dlhý čas spoločne, nevediac, že kráčajú s Ježišom.
Ježiš najskôr nechá vyrozprávať ich a on len počúva. Potom mu nechajú slovo a zas počúvajú oni. Je to cesta, na ktorej kráčajú tri osoby otvorené pre dialóg. Tak sa z troch jednotlivcov vďaka vzájomnému komunikovaniu, ktoré pozostáva z hovorenia, ale aj mlčania, stáva komunikujúce spoločenstvo.
Vďaka debate, ktorá sa rozvinula, im cesta ubehla zrejme dosť rýchlo. Keďže vytvorené spoločenstvo bolo príjemné, tí dvaja pozývajú Ježiša, aby ostal s nimi, a tak zasadli za stôl. Pri Eucharistii sa ich spoločenstvo ešte viac zjednotí a v pocestnom spoznajú Krista. Natešení si túto radosť nenechávajú pre seba, ale idú ju zdieľať s ostatnými.
Poznámka :
Uvedený text k prvej synodálnej téme „Spoločníci na ceste“ má poslúžiť ako inšpirácia. Sú tu myšlienky, ktoré vám môžu pomôcť. Okrem príbehu o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-25) môže byť inšpiratívny aj príbeh o uzdravení slepca pri Jerichu (Mk 10,46-52) alebo to, ako píše apoštol Pavol o Tajomnom tele Kristovom (1Kor 12,12-13), no určite to môže byť aj iný úryvok z Písma. Dôležité je počúvať Boha, ak Vás osloví prostredníctvom iného biblického textu alebo myšlienky, nebojte sa to použiť.
Hlavná otázka Synody:
Skôr než si začneme klásť otázky a hľadať odpovede vo svetle Ducha Svätého, pripomeňme si základnú otázku Synody, ktorá nás bude sprevádzať počas všetkých desiatich tém:
„Ako sa dnes na rôznych úrovniach uskutočňuje spoločné kráčanie, ktoré umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s misiou, ktorá jej bola zverená; a aké kroky nás Duch Svätý pozýva vykonať, aby sme rástli ako synodálna Cirkev?“
Môžete sa inšpirovať týmito OTÁZKAMI K DIALÓGU, ak Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom.
Podobne ako emauzskí učeníci a Ježiš, aj my kráčame v Cirkvi a v spoločnosti bok po boku po rovnakej ceste. Každý z nás je začlenený do nejakej miestnej cirkvi / farského spoločenstva. Ktorí ľudia v tejto našej miestnej cirkvi kráčajú spoločne? Ktorí sú to?
Naše miestne cirkevné spoločenstvá / farnosti majú aj množstvo osôb, ktoré akoby nekráčali s ostatnými. Niekedy vznikajú skupiny, ktoré sú od seba vzdialené. Kto sú tí, čo sa zdajú byť od seba v našom spoločenstve / farnosti najviac vzdialení?
Krásny záver evanjeliového príbehu o emauzských učeníkoch nás povzbudzuje k spoločnému kráčaniu, pretože tak môžeme spoločne rásť. Ako konkrétne máme rásť ako spoločníci?
V každej farnosti badať nejaké skupinky či jednotlivcov, ktorí nie sú celkom začlenení do života farnosti a zjavne kráčajú sami. Ktoré skupiny alebo jednotlivci sú to? Ktorí zostávajú na okraji?
Kde sa na ceste spoločného kráčania nachádzam a kde sa nachádzame?
Kráčam? Ak áno, s kým na tejto ceste počítam a s kým nie?
Kráčame? Ak áno, s kým kráčame?
S kým nekráčame a mohli by sme?
Kto by chcel s nami kráčať a nechali sme ho, či už úmyselne alebo nevedome, bokom?
Som kresťanom pre seba, alebo s druhými? Ako môžem byť kresťanom s druhými a nie pre seba?
Ako si k sebe navzájom môžeme byť v našom spoločenstve bližšími?
Ako sa viac usilovať v spoločenstve o jednotu, alebo čo môžeme urobiť preto, aby sme eliminovali mentalitu polarizácie, rozdelenia, „sektárstvo“?
Čo mi príde na myseľ, keď sa povie Cirkev a čo keď sa povie farnosť?
Môže sa niekto v našom spoločenstve cítiť, že nie je súčasťou farnosti a preto je ponechaný na okraji?
Akú mám predstavu o miestnej Cirkvi („sen o Cirkvi“) – čo by v nej malo určite byť (od najdôležitejších po najmenej podstatné), čo mi tam chýba, čo je pozitívne a čo negatívne?
Kam kráča naša súčasná Cirkev a naša farnosť? Máme cieľ (sme cieľavedomí)? Ide Cirkev/farnosť správnym smerom? Ak nie, čo my môžeme pre to spraviť?
Záverečná modlitba:
Za Cirkev na synodálnej ceste: aby sme mohli kráčať ako spoločníci, bok po boku po tej istej ceste...