2. TÉMA: POČÚVANIE
Prvým krokom na ceste spoločného kráčania životom je počúvanie. Práve na počúvanie sa zameriava druhá synodálna téma. Prečo? Lebo nám umožňuje poznať toho, s kým kráčame. Vieme, že je potrebné rozlišovať medzi poznaním vecí a poznaním osôb. Poznanie vecí si spravidla vyžaduje zmyslami alebo empiricky overiteľné fakty, avšak bránou poznania osôb, teda aj Boha, je láska. Marko Rupnik v jednej svojej publikácii opisuje skúsenosť z vyučovania náboženstva na gymnáziu. Študentom ukázal fotku dievčaťa a opýtal sa, ako sa podľa nich dievča cíti. Odpovede sa odlišovali a vo vzniknutej diskusii každý hľadal argumenty z pozorovania výrazu tváre dievčaťa na fotografii, aby podporil svoje tvrdenie. Zhodnúť sa však nedokázali. Napokon jeden zo študentov vyhlásil: „Ak sa chceme naozaj dozvedieť, ako sa cíti, musíme sa jej na to spýtať.“ Je to tak, všetky analýzy sú iba čiastočné a povrchné, ak sa neberie do úvahy samotné dievča a nevstúpime s ňou do vzájomnej komunikácie. Následne sa študentov spýtal, či sú si istí, že im dievča svoje pocity povie. V triede zaznela všeobecná zhoda, že nie a niekto dodal: „Pravdepodobnosť toho, či sa dievča podelí o svoje vnútorné pocity, závisí od priateľstva s ňou.“ V láske sa osoba odovzdáva, a preto ju môže skutočne poznať iba niekto, kto ju naozaj miluje. To si však vyžaduje počúvať nielen sluchom, ale predovšetkým srdcom. Ani hlavným princípom poznania Boha nie sú nazhromaždené fakty, ale láska. „Každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ (1Jn 4, 7.) Osoby môžeme skutočne poznať, iba ak vstupujeme do vzájomnej komunikácie, ktorej podstatnou súčasťou je počúvanie srdcom. Počúvanie Boha a počúvanie ľudí. To si však vyžaduje lásku, teda otvorené srdce, otvorenú myseľ a postoj bez predsudkov.
Mať čas pre toho druhého
Inšpiratívny a pre dnešnú dobu veľmi výstižný je príbeh Mojžiša, ktorý sa stretáva s Bohom na Sinaji. Rozpráva sa s ním z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom. No predovšetkým tam zostáva 40 dní. Pre počúvanie Boha, ale aj človeka je potrebné vytvoriť si priestor, stíšiť sa, upokojiť srdce, mať čas. Tlak vonkajších okolností a výkonová choroba neraz ovplyvňuje aj naše počúvanie. Paradoxne to môže byť aj pri posvätných veciach. Napríklad blížiaci sa čas sv. omše môže neraz vytvárať tlak počas vysluhovania sviatosti zmierenia… Dôležité je hľadať príležitosti, pri ktorých tí druhí vedia, že mám priestor, aby som ich počúval.
Upratať si vo svojich predsudkoch
Predsudky poznáme racionálne a emocionálne. Napríklad mám čosi naštudované, nejakú múdrosť, tak o čo sa ten druhý pokúša… už som si čosi v živote preskákal, tak čo si tu ten mladík v puberte dokazuje. Alebo mám s tým druhým už nejakú skúsenosť a viem aký je…, najskôr nech sa dá do poriadku, začne chodiť do kostola, pristupovať k sviatostiam, a potom sa môžeme rozprávať… Otvorená myseľ však ide za hranicu racionality a emocionality. Dotýka sa schopnosti chcieť vidieť viac. Nepotrebuje súdiť a vybíjať sa na nepodstatných veciach, ale chce počúvať a pochopiť, čo hovorí srdce toho druhého. No to si žiada darovanie sa… Preto je otvorené srdce a otvorená myseľ aj otázkou duchovného života, teda toho, nakoľko mi viera, ktorú žijem otvára myseľ a srdce a naopak nakoľko ho blokuje a robí úzkoprsím. Mali by sme si upratať vo svojich predsudkoch, nepravdy, ktoré mám v sebe o tom druhom a zamerať sa na pravdy, ktoré mi o ňom hovorí Boh.
Počúvať, čo mi Pán hovorí na ceste do „zasľúbenej zeme“
Mojžiš pozorne počúva, čo mu Pán hovorí. A Pán zapíše všetky nariadenia na dve kamenné tabule, s ktorými neskôr Mojžiš zostupuje z vrchu Sinaj a predstupuje pred Izraelský ľud. Vidíme, že počúvanie Boha Mojžiša mení. Slová, ktoré zazneli na vrchu Sinaj nie sú vpísané len na tabule, ale aj do Mojžišovho srdca. Nechal sa tak preniknúť prítomnosťou Boha, ktorý je svätý, bol tak preniknutý tým, čo počul, že jeho tvár žiarila. Takáto je Božia prítomnosť a takéto je „sväté“ počúvanie Boha, ktorý hovorí.
Biblický úryvok súvisiaci s témou: Boh sa zjavuje na Sinaji (Ex 19, 16-20; 33, 1-3a; 34, 27-35)
Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa. Hustý mrak zakrýval vrch a silno zaznieval zvuk rohu. I chvel sa strachom všetok ľud v tábore. Mojžiš však vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a oni sa postavili pod samým vrchom. Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol. Zvuk rohu bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Pán mu odpovedal v hrmení. Keď Pán zostúpil na končiar Sinaja, zavolal Mojžiša na končiar vrchu a Mojžiš vystúpil hore.
Potom Pán povedal Mojžišovi: „Choď, odíď odtiaľto ty aj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, do krajiny, ktorú som odprisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, keď som povedal: "Dám ju tvojmu potomstvu." Pošlem pred tebou anjela a vyženie Kanaánčanov, Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov a on ťa vovedie do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.“
Potom Pán povedal Mojžišovi: „Napíš si tieto slová, lebo na podklade týchto slov som uzavrel zmluvu s tebou a Izraelom!“ A ostal tam s Pánom štyridsať dní a štyridsať nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu. Potom Pán napísal na tabule príkazy zmluvy, desatoro prikázaní.
Keď Mojžiš zostupoval z vrchu – dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval z vrchu –, Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním mal. Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť. Mojžiš ich volal a prišli k nemu Áron a všetci poprední pospolitosti a Mojžiš sa s nimi porozprával. Potom sa priblížili všetci Izraeliti a on im rozpovedal všetko, o čom s ním Pán na vrchu Sinaj hovoril. Keď Mojžiš skončil rozhovor s nimi, dal si na tvár závoj. A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril, závoj odkladal, kým sa nevrátil späť. A keď vyšiel, oznamoval Izraelitom, čo mal prikázané. Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišovi tvár žiarila. A Mojžiš si dával závoj na tvár, kým nevošiel, aby sa s ním rozprával.
V súčasnej uponáhľanej dobe veľmi dobre vieme, že nie je počúvanie ako počúvanie. Správne, aktívne počúvanie znamená otvorenosť pre zmenu. Je to ochota otvorene prijať ponúkanú výzvu a kráčať v dôvere do „určeného cieľa“. Mojžiš, ktorý tvorí most medzi Bohom a ľuďmi, je predobrazom Ježiša Krista, ktorý v prvom rade počúva Otca, aby tak následne konal jeho vôľu a priviedol Boží ľud k tomu, aby „zaujal krajinu“, zasľúbenú zem oplývajúcu mliekom a medom. A teda, cieľom novozákonného Mojžiša, Ježiša Krista, je priviesť svoj ľud do neba.
Hlavná otázka Synody:
Skôr než si začneme klásť otázky a hľadať odpovede vo svetle Ducha Svätého, pripomeňme si základnú otázku Synody, ktorá nás bude sprevádzať počas všetkých desiatich tém:
„Ako sa dnes na rôznych úrovniach uskutočňuje spoločné kráčanie, ktoré umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s misiou, ktorá jej bola zverená; a aké kroky nás Duch Svätý pozýva vykonať, aby sme rástli ako synodálna Cirkev?“
Výzva témy:
Prejavte slovne, alebo prostredníctvom modlitby, vďačnosť tým, ktorých vnímate ako tých, ktorí počúvajú, čo Duch hovorí dnešnej Cirkvi. Zároveň povzbuďte tých, ktorí si myslia, že na ich hlase/názore nezáleží, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor.
Záverečná modlitba:
Za sluch otvorený na počúvanie: aby naše srdcia a mysle boli na synodálnej ceste otvorené na počúvanie bez predsudkov...
Môžete sa inšpirovať týmito OTÁZKAMI K DIALÓGU, ak Vám pomôžu, no buďte slobodní a nechajte sa predovšetkým viesť Božím Duchom.
Podobne ako Mojžiš žil uprostred Izraelského národa, aj my žijeme uprostred spoločenstva veriacich. Ktorých ľudí vnímame v súčasnej miestnej Cirkvi ako tých, ktorí počúvajú Boha? Kto sú tí, skrze ktorých nám dnes hovorí Boh? Môže Boh hovoriť k druhým aj cezo mňa?
Ako členovia farského spoločenstva žijeme v rôznorodosti povolaní, individuálnych charakterových vlastností a čŕt. Ako je možné spoločným počúvaním zjednotiť túto rôznorodú skupinu? Ako je možné kráčať spoločne do cieľa, ktorým je nebo? Ako je moje počúvanie Božieho hlasu pre súčasnú Cirkev dôležité?
Počúvanie umožňuje výmenu darov, vytvára podmienky pochopiť spôsob chápania a konania iného človeka. Zároveň určuje podmienky na ohlasovanie evanjelia, aby účinným a plodným spôsobom zasiahlo srdcia. Každá farnosť má veriacich, ktorí žijú na periférii duchovného života a nie sú aktívne zapojení do života farského spoločenstva veciach. Ako môžeme vytvoriť priestor pre týchto ľudí a vypočuť si ich hlas? Ako im môžeme napomôcť v počúvaní Boha? Ako im môžeme pomôcť presunúť sa z periférie do jadra Cirkvi, v ktorom bije Ježišovo srdce?
Mám čas pre ostatných?- Pre koho si vytvorím priestor a pre koho nie? - Aké sú obmedzenia našej schopnosti počúvať najmä tých, ktorí majú iné názory?- Dokážeme identifikovať predsudky a stereotypy, ktoré nám bránia v počúvaní?- Ako si robíme poriadok v predsudkoch? Ako sa bránime ich vytváraniu?